O mŕtvych len dobré ČASŤ III

30. října 2008 v 19:11 | X) |  všetko
ČASŤ TRETIA "A more vydalo mŕtvych, čo boli v ňom. Aj smrť a podsvetie vydali mŕtvych, čo boli v nich." - Kniha zjavení, kapitola 20, verš 13 *** "Chrastia veľké čierne kosti V zóne nebezpečia Škrípavý nárek Zdola zaznieva Je tam veľké temné mesto Je to miesto, ktoré som objavil Sú živí, sú čulí Zatiaľ čo zbytok sveta spí... Kývajú sa od mesta k mestu Oni tam pochodujú Akýsi vlastný svet tam žije po svojom V Podzemí..." - Tom Waits 1. Zdalo by sa, že vybavení autom budeme mať pred tými [***]rmi celkom slušný náskok. A aj by sme ho mali, keby ich nebolo tak veľa. Rútili sa ich za nami po ceste doslova tisíce. Vyliezali zo všetkych strán lesa. Nikdy mi nenapdlo, že ich môže byť toľko. Akoby sa stále znova a znova rodili. Ktovie, či je medzi nimi aj Čak... Mal by byť. Ak ho dostali. "Straste sa ich!" povedal som a hodil Pomarančovi brokovnicu. Auto malo na streche malý otvor, ochránený umelohmotným sklom. Pomaranč sa nezdržoval jeho otváraním a rovno doňho vypálil. "Jebe ti?!" zreval som až mi preskakoval hlas. Pomaranč nepovedal nič, miesto toho sa postavil na sedadle, vyklonil sa z otvoru a rozhliadol sa. A potom som začul výstreli. "Ako to vyzerá?" spýtal som sa Eleny, ktorá celé divadlo sledovala zo zadného okna. "Pár ich dostal," hlásila. "Ale je ich príliš mnoho." To som však už aj ja sám sledoval celý boj v spätnom zrkadle. Pomaranč strelil jedného zombie do nôh, ten spadol a následne sa o neho potklo niekoľko jeho kumpánov. Tí inteligentnejší si všimli, že niečo nehrá a začali svojho nemŕtveho druha preskakovať, pričom ani na okamih nepoľavovali v tempe. Počul som, ako Pomaranč zaklial. Potom sa vrátil na sedadlo vedľa mňa. "Došli náboje," hlásil. Prehltol som nadávku a mimovoľne začal rukou šmátrať v najbližšej prihrádke. Okrem niekoľkých porno-obrázkov som našiel aj dva balíčky nábojov. Podal som ich Pomarančovi, ale keď sa chcel už zase vykloniť, zarazil som ho. "Nemali by sme nimi plytvať," povedal som. "Ktovie čo nás čaká v meste..." Pomaranč čosi zašomral a prikývol. Zrejme očakával, že keď sa dostaneme do mesta, tak celá táto pochybná nočná jazda skončí a všetko sa snáď nejako urovná. Tipol by som, že v to sme v hĺbke srdca dúfali všetci. Ja teda určite. Aj tak som sa však snažil zachovávať si chladnú hlavu a dôkladne zvažovať všetky alternatívy. "Ale mali by sme trochu pridať," povedala Elena nervózne. Pomaranč v ruke zvieral brokovnicu a príšerne sa potil. Nemŕtvi sa trúsili ďalej. Skákali vo vzduchu, ako deformovaní šimpanzi a nocou sa ozýval ich nahnevaný škrekot. Horúčkovito som zvieral volant a snažil sa z tej rachotiny vydolovať najvyššiu možnú rýchlosť. Zombiáci nás však začali - vďaka hojnému počtu - dobiehať. Pár sa mi ich podarilo skosiť autom. Vnútornosti sa roprskli na prednom skle, takže som musel zapnúť stierače. Jednému sa dokonca podarilo vyskočiť na strechu. Rozhodli sme sa naňho obetovať náboje. Nemali sme na výber. "Pridaj, dofrasa!" zakričal Pomaranč, zatiaľ, čo vypľúval krv. "A čo asi robím?!" "Doháňajú nás! Doháňajú nás!" jačala Elena a dobre že si v panike neobhrýzla všetky prsty. Krútil som volantom a snažil sa sústrediť na cestu. Ak to takto pôjde ďalej, tak nás dobehnú. Potrebujeme zázrak. Áno. Keby sa práve teraz stal zázrak! To by bolo niečo! Odrazu mi do očí udrela veľká, plechová značka. "[***]...," precedil som. "Čo je?" spýtala sa Elena. "Držte sa!" Značka s nápisom ZÁKAZ VJAZDU nám odletela spod kolies a mi sme v plnej rýchlosti vbehli na malý nadjazd. Vybehli sme dohora a odlepili sa od zeme. Leteli sme. Pod nami bola iba čierna, prázdna priepasť. Niekoľko metrov pred nami sa črtala pokračujúca cesta. Začali sme sa hrozivo nakláňať. Striedavo dopredu a dozadu. Doletíme! Musíme! Začali sme klesať. ...Alebo nemusíme? Zavrel som oči a nedýchal. Doleteli sme. Auto po páde začalo besne nadskakovať. Mal som, čo robiť, aby som ho zvládol. Zbesilo som krútil volantom a Pomaranč a Elena sa striedavo preklopovali z jednej strany na druhú. Vydávali bolestivé pazvuky a nadávky, ako sa striedavo udierali do: strechy, stropu a okien auta. Napokon sa mi podarilo uviesť automobil do relatívne pokojnej polohy. Zabrzdil som. "Čo blázniš?" skríkol mŕtvolne bledý Pomaranč. Neodpovedal som. Miesto toho som sa vyklonil z okna a zadíval sa smerom, odkiaľ sme práve prileteli. Zopár zombíkov popadalo do priepasti, ale väčšina ich samozrejme zostala pri okraji. Postávali tam a evidentne nevedeli, čo si počať. "Odrezali sme ich," oznámil som a dal stroj znova do pohybu. "My?" spýtala sa Elena. "No... Vlastne to bola tá priepasť... Ale nemusíme sa ťahať za slovíčka." "Bože, to musel byť zázrak," povedala. "Hm. Alebo náhoda," neodpustil som si príležitosť blysnúť sa svojim skepticizmom. "Určite to obídu," bedákal Pomaranč. Po prežití nedávnych udalostí sa zdalo, že z neho vyšumel všetok jeho flegmatický náhľad na život. Nečudoval by som sa, keby sa z neho po tejto noci stal tvrdý realista. "Možno," súhlasil som. "Ale zatiaľ máme čas." "A náskok," dodala Elena. "A náskok," zopakoval som. Pred očami sa nám mihla tabuľa s názvom mesta. HESION -dve míle- 2. Mesto ma nesklamalo. Respektíve sklamalo a to dosť. Nesklamalo však ten hlboko skrytý pocit v mojej duši, ktorý do mňa vytrvalo búšil, že napriek všetkej snahe aj tak dorazíme priamo do pekla. No, a presne to sa aj stalo. Mesto bolo, ako po apokalypse. Alebo pred ňou. Všade bordel, rozbité okná, niektoré domy zničené... A nad tým všetkým iba temná noc a mierny vánok v našich tvárach. Na prvý pohľad sa to tu zdalo úplne vyľudnené. "Ach," zareagovala Elena, keď videla tú spúšť. Pomaranč bol zhovorčivejší. "[***]," povedal. Rozhodol som sa nebedákať, aj keď som riskoval, že pokazím atmosféru a povedal som: "Mali by sme si zohnať zbrane." Elena a Pomaranč však nevyzerali, že by sa mali k pohybu. Stále len tupo stáli a ešte tupšie hľadeli. Tupci. "Hej," luskol som im pred ksichtami. "Tak poďte, predsa!" "Mal si pravdu," povedal duto Pomaranč. "V čom?" chcel som vedieť. "Všetci umrieme." "Nespomínam si, že by som niečo také..." "Umrieme, ako Čak." "Pomaranč, ale ja som predsa..." "To je fuk!" zakričal. "Hlavné je, že to je pravda! Pravda! Chápeš?" "Fajn," povedal som a odpľul si. "Tak je to pravda. Môžeme už ísť pre tie zbrane?" "Zbrane?" zaprskal. "A kde ich tu asi chceš nájsť? V tomto bordeli? To určite! Môžeme byť radi, ak tu vôbec nájdeme niekoho živého!" Nechcelo sa mi počúvať jeho bľabotanie a tak som vykročil k obchodu so zbraňami, ktorý sa nachádzal asi desať krokov odo mňa. Pomarančovi od prekvapenia poklesla sánka. V obchode som našiel len pár zbraní, ktoré sa dali použiť. Dve deviny, jeden kalašnikov a trochu munície. Lepšie, než nič. Zbrane sme si rozdelili a vydali sa na prieskum zdevastovaným mestom. Nemal som ho príliš v láske. Už veľakrát som si tajne prial, aby ho postihla nejaká prírodná katastrofa, alebo aspoň menšia povodeň. Aby jeho arogantní obyvatelia dostali výchovní lekciu. Ale toto... Toto bolo príliš. Cestou sme letmo nahliadali do budov. Ale nikde nikto. Všetko bolo prázdne. Napadlo mi, či už náhodou nie sme jediní normálni. Takmer som nad tou myšlienkou nahlas vyprskol smiechom, ani neviem prečo. "Je ti dobre?" spýtala sa Elena, ktorá si zrejme všimla, že som sa zatváril nejako divne. "Ale hej," usmial som sa. "Len mi to prišlo smiešne." "Čo?" "Toto všetko." "Tak to ti závidím," utrúsil Pomaranč. "Chcel by som mať tvoj nadhľad." "Nadhľad?! Ale prosím ťa! To s tým nemá čo robiť! To je iba obyčajný smiech zúfalca." "Myslíš?" uškrnul sa Pomaranč. "Jasné," prikývol som. "Stojte!" zvolal prenikavo Elena. Zastavili sme. "Čo sa deje?" spýtal sa Pomaranč. Elena ukázal prstom pred seba. Na zemi pred nami, asi pätnásť metrov, sa chúlila zhrbená postava. "A sakra," precedil som a zamieril. "Možno je normálny!" zarazila ma Elena. "Hej," kývol hlavou Pomaranč. "A čo ak nie je?" spýtal som sa. "A čo ak je?" Otrávene som si odfrkol. "Tak čo navrhujete?" Elena a Pomaranč si vymenili pohľady. "Pôjdeme," povedali naraz. A tak sme šli. Brokovnicu som mal stále v pohotovosti. Pripadalo mi to ak správne, hlavne keď sa Pomaranč a Elena chovali tak ľahkovážne a svoje zbrane mali pokojne zasunuté za opaskami. Pomaranč svoj kalašnikov len ťahal po zemi, akoby to bola tá najzbytočnejšia vec na svete. Zastavili sme. Postava bola priamo pred nami. Bola schúlená v klbku a nejavila známky života. "Hej!" zakričal som. Žiadna odozva. "Hej!" pridala sa Elena. Postava sebou zašklbala. "Žije!" vypískla Elena a spľasla rukami. "Okej, okej," zahundral som a čakal na vhodnú príležitosť odstreliť tomu nýmandovi, tú jeho hnusnú palicu. Chlap na zemi k nám otočil hlavu, vstal a oprášil sa. "Legitimujte sa!" zavolal som. Neviem prečo, ale dostal som chuť zahrať sa na policajta. "Eugen Oerenberg," zamrmlal chlap a urobil k nám dva kroky. Pravú ruku mal zasunutú vo vrecku kabáta. "Ani krok!" zakričal som. Chlap zmeravel. "Kde sú ostatní?" spýtal som sa. "Nechcete odložiť tú zbraň?" spýtal sa Eugen poplašene. "Nemám na to práve chuť, ak mi rozumiete!" "Dofrasa, Edo o čo ti ide?" zasyčal Pomaranč. "Je normálny, nevidíš?! Tak to odlož!" "Páľ do riti! Ty mi nemáš čo rozkazovať!" "No tak, Edmund...," povedala prosebne Elena a upla na mňa ten svoj psí pohľad. Sakra. Vedela to na mňa. Sklopil som zbraň. "Kde sú ostatní?" zopakoval som otázku. "Všetci sú mŕtvi," zakvákal Eugen a pravú ruku stále nevyťahoval. Zdal sa mi podozrivý. Znova som pozdvihol zbraň a pristúpil k nemu. "Čo to robíte?" spýtal sa poplašene. Aj Pomaranč a Elena po mne niečo kričali, ale ignoroval som ich. "Ukáž mi ruku!" zasyčal som. "Čože?" spýtal sa Eugen. "Tvoju pravú ruku!" "Prečo?" "Ukáž mi ju dofrasa!" Eugen mlčal a iba sa na mňa díval. Tým ma dopálil. Schmatol som jeho ruku a vyšklbol mu ju z vrecka. Po celej dlani - na ktorej sa už začínal prejavovať rozklad - sa ťahali zreteľné stopy po zuboch. "Dofrasa," okomentoval to Pomaranč. "Nezabíjajte ma!" zakvílil Eugen a horlivo si zase ruku strkal do vrecka. "Je mi ľúto," precedil som drsne. "Edmund!" zakričala Elena. "Snáď ho nezabiješ!" "Tak či tak umrie!" "Pche...," odfrkol si Eugen. "A myslíte, že vy ste na tom lepšie? Nemáte nádej!" "To sa uvidí, starý!" "Dofrasa," preglgol Pomaranč. "My ho fakt zabijeme?" "Vy nie," upresnil som. "Ale ja." "To sa uvidí, ty s[***]syn!" zakričal Eugen a vrhol sa na mňa. Zvalil ma do prachu a jeho čeľuste divo mľaskali, v snahe dostať sa mi ku tvári. Urobil som s ním kotúľ dozadu a vymenil si s ním garde. Teraz som bol na vrchu ja. Tak som to mal rád. To by vám potvrdila každá bývalá frajerka, teda keby som nejakú mal. Nezdržiaval som sa zbytočnými komentármi a vystrelil tomu vandrákovi priamo do ksichtu. Prach sčervenel. Vstal som a utrel si tvár do rukávu. "Zabil si ho," identifikoval Pomaranč bystro moje konanie. "Hej," uznal som. "Ale sami ste videli. Bol nakazený. Nemali sme na výber." "Tak sa zdá, že už nemôžeme nikomu veriť," poznamenala Elena a ja som s ňou viac-menej súhlasil. "Neuhryzol ťa?" vyzvedal Pomaranč. Pokrútil som hlavou. "Nedal som mu šancu," povedal som. "Ale musíme sa mať na pozore!" Nič proti tomu nenamietali a tak sme všetci traja pomalým, rozvážnym krokom pokračovali v prieskume. 3. Našli sme ho v talianskej reštaurácii. Sedel za stolom a akoby nič sa napchával dvojitým Big Mackom. Hlavou mi vírilo množstvo otázok. Jedna z nich: Kde dopekla zohnal v talianskej reštaurácii Big Mack? Ďalšie už boli trochu inteligentnejšie. Hlavne som premýšľal či to je naozaj on. Prizrel som sa mu. Bol to on. Prezident. Našli sme ho v podstate náhodou. Pred reštauráciou parkoval obrnený transportér. Dúfali sme, že to budú nejakí vojaci, alebo niečo podobné. Ale nie. Musel to byť prezident. Keď nás uvidel, prekvapene vypleštil oči a začal sa naťahovať po zbrani, čo mal na stole. Bol som rýchlejší. "Nech vás to ani nenapadne," povedal som a zamieril. Prezident zaváhal, ale ruku nestiahol. "Chcete ma zabiť?" spýtal sa. "Nie. Aj keď som vás nevolil." "To mi odľahlo." Cukol rukou naspäť. Pristúpili sme k jeho stolu. "Kto ste?" spýtal sa prezident. "Dúfam, že nie od federálov..." Odmietavo som pokrútil hlavou, ale slova sa ujal Pomaranč. "Sme civilisti. Ja som Pomaranč, to je Elena a ten týpek s brokovnicou je Edmund." "Edmund?" spýtal sa prezident. "Žeby ten spisovateľ? Edmund Elat?" "Nie," odvetil som. "Aha. No, nevadí. Ja som..." "Vás všetci poznáme," skočil som mu do reči. "Čo tu robíte?" "Práve som jedol." "Chcela by som mať váš žalúdok," prehodila Elena. "Aj na prahu apokalypsy treba jesť," odsekol prezident. "Apokalypsy?" spýtal som sa pobavene. "A čo to podľa vás je?" odpovedal prezident otázkou a mávol rukou smerom von. "No, každopádne," povedal som, "momentálne nie je veľmi bezpečné vyrážať si na obedy. Vonku sa potuluje plno nemŕtvych." "Áno," utrúsil prezident kyslo. "To som postrehol." "Čo tu vlastne robíte?" spýtal sa Pomaranč. "Snažím sa nájsť niekoho, kto prežil." "Ten transportér je váš?" "Och, áno," usmial sa prezident a zaštrngal kľúčami. "Našli ste niekoho?" spýtala sa Elena. "Nie," povedal prezident a úsmev mu z tváre zmizol. "Zrejme sú už všetci mŕtvi," povedal Pomaranč. "Alebo aspoň väčšina." "Nemáte náhodou informácie, kto je za to všetko zodpovedný?" spýtal som sa. "Prečo by som to mal vedieť?" "Ste prezident," pokrčil som plecami. "Viem, kto to má na svedomí." Prekvapivo sme sa odmlčali. "Kto?" spýtal som sa. "Obávam sa," odkašľal si politik, "že ja sám." Rozhostila sa ďalšia vlna ticha, kombinovaná úžasom a odporom. "ČOŽE?!" spýtala sa Elena. Prezident pokýval hlavou, potom mykol plecom a odhryzol si z burgera. "Tak to proste je," povedal. "Je to moja vina." "Ako to myslíte?" spýtal sa Pomaranč. "Začalo to pred týždňom. Mali sa konať voľby. Nechal som si urobiť prieskum a zistil som, že obyvatelia s mojim vládnutím neboli príliš spokojný. Hrozilo, že na nasledujúce štyri roky nastúpi na trón nejaký z mojich oponentov." Počúvali sme v nemom úžase. "A tak som," pokračoval prezident, "pohrozil všetkým, čo ma nechceli voliť. Vyhrážal som sa, že na nich pustím nový, chemický plyn. Nebrali ma vážne. Považovali ma za magora," nahnevane udrel päsťou do stola a vzdychol si. "Ale napokon pochopili. Vypustil som ten plyn. No áno. Urobil som to. Ale... ako sa tak pozerám... Trochu sa mi to vymklo z rúk." "Trochu sa mi to vymklo z rúk?!" zreval Pomaranč. "To je všetko, čo na to poviete?!" "A čo mám povedať?" zakňučal prezident. "Mám sa obesiť?" "Ty [***] [***]!" utrhol sa Pomaranč. "Ako ste len mohli," spýtala sa Elena a spodná pera sa jej roztriasla. "Politika je politika. Je to biznis, ako každý iný. Chcel som moc." Pomaranč ho drsne chytil za golier. "Zaslúžil by si si oskalpovať, vyjeb jeden starý!" "Snažím sa to napraviť!" skuvíňal prezident. "Sám som sa vydal do tejto nehostinnej krajiny! Chcel som zachrániť nevinné životy!" "Skôr ti doma došlo žrádlo!" "Ehm..." "Zabijem ťa!!!" "Prestaňte," zahriakol som ich. "Na toto teraz nemáme čas!" "Nesúhlasím!" zasipel Pomaranč. "No tak," pridala sa Elena. "Snáď nechceš klesnúť na jeho úroveň." "Počúvnite svojich priateľov," zaksichtil sa prezident. "Určite nechcete byť sviňa, ako ja!" Pomaranč mu vrazil poriadnu po papuli a hodil ho naspäť do stoličky. Prezident si vytiahol čipkovanú vreckovku a začal sa decentne utierať, akoby ho niekto len oprskal vodou. "Sú stále tu?" spýtal som sa chladne. "Podľa toho," zamľaskal politik, "koho máte na mysli." "Zombie." "Ach. Tých je teraz všade plno." "Mesto vyzerá byť prázdne." "To len na pohľad. Sú zalezení. Vyčkávajú." "Vyčkávajú? A na čo?" chcela vedieť Elena. "Spýtajte sa ich," odvetil prezident ustato. "Dávaj si pozor na hubu!" oboril sa naňho Pomaranč, takže som ho musel znova upokojovať. "Najhoršie však je," pokračoval prezident, "že v podzemí si budujú mesto. Civilizáciu." "Čo? Odkiaľ to viete?" spýtal som sa. "Videl som ich," prezident sa viditeľne roztriasol. "Načo by im bolo mesto?" nechápal Pomaranč. "Je to ich centrála," vysvetľoval politik. "Odtiaľ si budú postupne podrobovať Zem." "Sú inteligentnejší, než by sa zdalo," povedala Elena. Odvrátil som sa a hľadel von. "Tak vidíte," povedal prezident. "Vravel som vám, že je to apokalypsa..." Zdvihol nedojedený burger k ústam, ale v tej chvíli medzi nás - zo stropu - dopadli štyria umrlci. Vypukol chaos. Elena spustila prenikavý krik. Jeden Zombie sa vrhol na prezidenta a začal mu labužnícky vyžierať Big Macka. Zo žalúdka. Zamieril som na umrlca, ktorý bol ku mne najbližšie a zneškodnil ho práve vtedy, keď sa chystal ku skoku. Pomaranč tiež s jedným zápasil. Váľal sa s ním po zemi a každú chvíľu naslepo pálil z kalašnikovu. Napokon sa mu podarilo mŕtvoly zbaviť a znechutene ju odkopol do kúta. S posledným protivníkom si Elena poradila devinou. Síce za neustáleho vrieskania, ale aj tak. "Dopekla," vydýchol som a utrel si čelo. Znechutene som si premeral prezidenta. Neľutoval som ho. Zadíval som sa nahor. Okno, pod ktorým bol nápis ÚNIKOVÝ VÝCHOD bolo rozbité. Na chvíľu som sa zadumal, prečo únikové východy dávajú úplne mimo dosah, ale hneď som zase začal myslieť na niečo iné. Schmatol som zo stola kľúče od transportéru. "Nemali by sme sa tu zdržiavať. Vedia o nás! Poďme!" zvolal som. Spolu s Elenou sme dobehli ku dverám. Tam sme sa zarazili a obrátili. Pomaranč stál pri stole. Bol bledý a prerývane dýchal. "Tak poď!" zavolala Elena. Pokrútil hlavou. "Čo je s tebou?" nechápal som, ale v nasledujúcej sekunde mi všetko docvaklo. "Kde?" spýtal som sa. Pomaranč ukázal svoje pravé zápästie. Bolo takmer úplne prehryznuté. Elena si zakryla rukou ústa. Pomaranč sa cynicky usmial. "Mám fakt šťastie," prehodil. "Máš ešte náboje?" spýtal som sa. Pokrútil hlavou. Vzal som Eleninu devinu, vsunul do nej zásobník a hodil ju kamarátovi. Pohľadom mi poďakoval. "Zbohom," povedal som mu. "Zbohom," povedala Elena. Pomaranč sa stále usmieval. "Daj mi na ňu pozor," povedal. Prikývol som a potom sme už bez zdržiavania vybehli z dverí a zamierili priamo k transportéru. Odomkol som, naskákali sme dnu a počkali, kým sa nad nami pancierová strecha zavrie. Boli tu dve sedadlá a okrem toho už len plno zbraní, granátov a munície. Z reštaurácie sa ozval výstrel. Zahrmel nad okolitou krajinou a rozčeril zlovestné ticho. "Tak to je teda koniec," skonštatovala Elena. Díval som sa von cez predné sklo. Bolo pevné. Vyzeralo to, že ho nič nemôže preraziť. Videl som, ako spoza sutín a domov začínajú vychádzať zombie. Nakopol som motory a potiahol páku. Obrovské kolesá sa začali točiť. Všimol som si malé rádio. Stlačil som ON a započúval som sa. Chvíľu sa ozývalo zrnenie, ale potom začala hrať nejaké pieseň. Zaujímalo by ma, akú stanicu som to chytil. Pieseň mi zvoľna prúdila do uší. Bol to... pokiaľ som sa nemýlil, Lou Reed so svojim "Perfect Day." Uškrnul som sa. Nič sa momentálne nehodilo viac. "Svojim spôsobom to práve začína," povedal som. "Aký perfektný deň Piť Sangriu v parku A potom keď sa zotmie Ideme domov Aký krásny deň..." Elena si sadla vedľa mňa a pobozkala ma. "Milujem ťa," povedala úprimne. Vrelo úprimne "Milujem ťa," povedal som pateticky. Nechutne pateticky. "Oh, je to tak krásny deň Som rád, že ho prežijem s tebou Oh, aký krásny deň Nechaj ho vo mne Nech pretrvá..." Do očí sa nám prenikavo zapichli ihlice svetla a vypaľovali tam svoj odkaz. Svitalo. A my sme boli pripravení. Pripravení vydať sa na cestu apokalyptickej beznádeje. Vytiahol som z vrecka škatuľku cigariet. Bola úplne neporušená, čo som považoval za zázrak. Zapálil som si. "Aký krásny deň Všetky problémy hoďme za hlavu Sme sami výletníci Je to tak zábavné Aký krásny deň..." "Tak ideme," vyhlásil som sebavedome. Rozbehli sme sa. Pod kolesami sme drvili celé stáda nemŕtvych. Očividne sa k nim pridali už aj tí, ktorých sme striasli na ceste. Mľaskalo to a praskalo, ako im kolesá transportéra triumfálne drvili kosti na prach. "Oh, je to tak krásny deň Som rád, že ho prežijem s tebou Oh, aký krásny deň Nechaj ho vo mne Nech pretrvá..." Ale my sme šli ďalej. Lou Reed stále pohodovo vyspevoval, akoby bol svet skutočne nádherný a my sme sa vznášali na krídlach voľnosti a radosti. Slnko sa prebúdzalo a pred nami sa črtal svet mnohých podôb. A my sme ho museli vybojovať späť. "Ó ten perfektný deň..." *** "Keď už v pekle nie je miesto, mŕtvi začnú chodiť po Zemi." - Úsvit mŕtvych K O N I E C (http://www.youtube.com/watch?v=QYEC4TZsy-Y)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lucie tvoje sbénko Lucie tvoje sbénko | Web | 30. října 2008 v 19:29 | Reagovat

mám na blogu 1.kolo SONM tak si scháněj hlásky!

2 Smart Pujcka Recenze Smart Pujcka Recenze | E-mail | Web | 1. května 2011 v 13:18 | Reagovat

Neco Podobneho Jako Profikredit

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama