O mŕtvych len dobré ČASŤ II

30. října 2008 v 19:09 | X) |  všetko
ČASŤ DRUHÁ

***

"[Rorschachove]Škvrny vyzerali skôr, ako mŕtva mačka, ktorú som kedysi našiel a v ktorej sa slepo, jeden cez druhého krútili červi a zúfalo sa snažili zavŕtať pred svetlom. Lenže aj to je iba útek pred skutočnou hrôzou. Tá hrôza spočíva v tom, že nakoniec ide proste o obraz prázdnej, nezmyselnej temnoty. Sme sami. Nič iného nie je."

- Alan Moore, Dave Gibbons: Strážci


***

"Odomkol som dvere a začal ich pomaly otvárať. Možno sa mi to len zazdalo, ale do tváre mi zaviala sladkastá vôňa začínajúceho sa rozkladu. Nazrel som do pootvorených dverí a na chvíľu som zmeravel na mieste. Mŕtva starena sa štvornožky plazila oproti mne."

- Daniil Charms: Starena





1.



"Boha, to je smrad!" zahundral Čak a zotrel si z tváre zvyšky sadzí. Pomaranč mlčal a snažil sa nemotorne balansovať na samom okraji strechy. Zrejme mu nedošlo, že by to robiť nemal. Teda, ak nechce skončiť, ako žrádlo pre tie potvory. Tie práve začali búchať do dverí a keď si všimli, že sme na streche, vystreli ruky dohora, ako k nejakej podrbanej svätej ikone. Brokovnicu som držal ja. Náboje sme si rozdelili. Pri hľadaní zbraní sme v dome našli ešte jednu starú devinu a dva zásobníky. Elena si nespomínala, že by ju niekedy kupovala.

"Zrejme matkina," odtušila napokon. "Otec bol občas prchký," povedala, keď videla naše nechápavé pohľady. Takže ešte jedna zbraň do zásoby. Fajn. Lopatu sme sa rozhodli so sebou nevláčiť. Predsa len, pri skákaní zo stromu na strom by mohla spôsobovať nemalé problémy. Stačilo, že sa musíme ťahať s tou brokovnicou.

Pretrel som si oči.

Elene vietor rozvieval vlasy. Mlčala. Bola bledá. Opatrne som sa presunul na okraj strechy. Do oka mi padol najbližší strom. Áno, bol pomerne ďaleko, ale zdalo sa mi, že by sa naňho dalo v pohode skočiť.

"Tamten," povedal som a mávol k nemu rukou. Pomaranč sa tam zadíval a mlčky prikývol.

"Je to dosť ďaleko," povedal Čak.

"Tento je najbližšie," povedal som. "Kto pôjde prvý?"

Mlčanie. Presne podľa očakávaní.

"Ach, no dobre," povedal som. "Nemusíte sa hlásiť všetci."

Ešte raz som sa zadíval na strom a zlhboka sa nadýchol. Potom som ustúpil niekoľko krokov dozadu. Behať po streche nie je žiadna malina a musel som si dávať naozaj pozor, aby som sa nezrydal.

"Buď opatrný," povedala Elena. Usmial som sa na ňu. A rozbehol som sa. Keď som bol krok od od kraja, tak som sa celou silou vrhol dopredu. Čas sa zastavil a na moment som počul iba tlkot vlastného srdca. A potom som dopadol priamo do koruny stromu. Konáre sa zachveli a poškriabali mi tvár. Dokonca sa podo mnou prelomilo pár suchých vetví a ja som začal klesať stále nižšie a nižšie, ako v pokazenom zlomyseľnom výťahu. Zachytil som sa poslednej vetvy a kýval sa tesne nad zemou. Brokovnica mi takmer vypadla z rúk. Nemŕtvi tam dole ma spozorovali a lačne sa po mne začali sápať. Jedného som kopol do ksichtu. Zo zaskučaním sa zvalil na zem. Vyšvihol som sa na konár a potom som vyliezol o niečo vyššie. Z líca mi kvapkala krv. Ale nemohlo to byť nič vážne. Opatrne som vykukol z koruny a zamával svojim kolegom. Výškovo som bol opäť na ich úrovni.

"Som tu!" dodal som ešte.

"Fajn," utrúsil Čak.

"Len sa neposer samým šťastím," dodal Pomaranč. Rukou som im pokynul, nech sa do toho pustia. Čak si pretrel oči a zhlboka sa nadýchol. Snažil som sa nájsť si nejakú stabilnú polohu, aby som ho mohol v prípade problémov chytiť. Čak sa rozbehol. Sila, ktorú vložil do skoku však nebola dostatočná. Bol ešte len uprostred, ale už som vedel, že nedoletí.

"[***]!" zareval a začal vo vzduchu zbesilo mávať rukami, akoby sa snažil odletieť. Bohužiaľ, Boh, alebo ten, čo nás dával dokopy na takú dôležitú vec, ako sú krídla zabudol. Rýchlo som sa vyklonil a schmatol ho za ruku. Sám som sa skoro strepal. Bolo to len tak-tak. Pomohol som mu vyliezť. Triasol sa a oči mal vypleštené. Usadil sa na vedľajšej vetve.

"Si okej?" spýtal som sa. Prikývol. Zadíval som sa na zem. Umrlci sa pokúšali liezť po kmeni, ale k nášmu šťastiu sa im to nedarilo. Stočil som pohľad ku streche. Všimol som si, ako sa Elena s Pomarančom o niečom dohaduje. Slová som však rozoznať nedokázal, hoci som nepochyboval, že hovorili dosť nahlas. Napokon mávla rukou, rozbehla sa a skočila takmer presne na jednu z vetiev. Nemala ani škrabanec.

"To bol dobrý skok," poznamenal som.

"Vďaka," odvetila. Pomaranč to tiež zvládol bez väčších problémov. Síce trochu otáľal, zrejme nemohol nabrať odvahu, ale napokon skočil. Vedel, že nemá inú možnosť. Teraz sme tu boli všetci. Tiesnili sme sa v korune stromu a snažili sa nedívať dolu. Takto sme preskákali asi päť stromov. Nebožtíci sa plazili za nami, ale neboli tak rýchli, ako som očakával. Zdalo sa mi však, že v skutočnosti je v nich viac pohyblivosti a mrštnosti, než sa zdá. Koniec-koncov, teraz nemali dôvod náhliť sa. Stačil im prechádzkový krok. Poniektorí za sebou končatiny len tak ťahali, akoby im boli skôr na obtiaž.

"Bože, toto nám nikto neuverí," poznamenal Pomaranč. Dúfal som, že má pravdu. Dúfal som, že ešte bude existovať niekto, kto tomu veriť nebude.

Niektoré stromy boli pri sebe tak blízko, že nám stačilo urobiť väčší krok, aby sme sa ocitli na druhej strane. Presne, ako som povedal. Všetko išlo hladko. Bolo preto len otázkou času, kedy sa niečo pokazí. Problémy začali, keď sme už boli od chaty takmer kilometer. Podľa môjho odhadu.

Elena sa šmykla. Mierne sa zapotácala a potom sa s krikom žuchla na zem, medzi popadané lístie. Zombiáci sa na moment zastavili a asi sekundu si Elenu prekvapene premeriavali. Boli od nej asi na desať krokov. Očividne neočakávali takýto priebeh udalostí. Aspoň niečo sme s nimi mali spoločné. Všimol som si, ako niekoľkým mŕtvolám odkvapla z úst hlienovitá slina a potom sa všetci pohli k Elene. To sa však už na zemi ocitol Pomaranč. Prekvapilo ma, že som nepostrehol, kedy zoskočil. Zdvihol zo zeme veľký, hrubý konár a začal ním - za doprovodu výhražných pazvukov - sekať na všetky strany. Umrlci zaváhali. Chvíľu postáli, ale potom pokračovali v začatej trase.

"Do riti, čo to robíš?!" zreval Čak a jeho hlas ma vrátil do reality. Pomaranč sa rozohnal konárom a zombie, čo stál najbližšie to dostal priamo do ksichtu. Odletela mu hlava, telo sa ešte chvíľu potácalo, ale napokon kleslo k zemi.

Chvatne som nabil a zamieril. Ruky sa mi chveli. Vystrelil sm. Nemŕtvy to schytal do hrude a odletel na niekoľko metrov. Zrazil pri tom aj niekoľko svojich druhov, akoby to boli kolky. Po zemi sa za ním ťahal nejaký kašovitý sajrajt. Pomaranč sa stále besne oháňal konárom. Výhodou bolo, že zombíci sa pomerne rýchlo rozpadávali. Predsa len: telo v pokročilom štádiu rozkladu toho veľa nevydrží. Bolo ich však príliš veľa a videl som, ako Pomaranč - spolu s Elenou - stále ustupuje. Krok po kroku. Za nimi sa črtala temnota. Elena sa ho držala za plece a mierne krívala. Stačilo mi, aby som sa jej pozrel do tváre a hneď som vedel, že každý krok jej spôsobuje veľkú bolesť.

[***], to nám ešte chýbalo. Čak sa očividne tiež prebral z letargie a začal premyslene páliť z deviny.

"To nevyhráme," zreval som, aby som prehlušil rany z brokovnice.

"Čo chceš robiť?" zneistel Čak. Zadíval som sa naňho a potom skočil na zem.

"Edmund!" zakričal na mňa. Vrhol som sa k Pomarančovi a Elene a zároveň nabíjal. Chytili sme ju z oboch strán a ja som pravou rukou zamieril. Nebol som žiadny Schwarzenegger, ktorý dokáže strieľať z brokovnice jednou rukou, ale súčasná situácia si nevyžadovala bohvieako presné mierenie. Dal som síce dole jedného, ale na jeho mieste sa hneď objavili ďalší dvaja. Dav umrlcov hustol. Kráčali však pomaly, akoby si vychutnávali našu nemohúcnosť. Vedeli, že nemáme šancu. Strelil som pohľadom za seba. Lesná cesta vyzerala byť voľná.

"Musíme bežať!" povedal som Pomarančovi. Preglgol a v ruke kŕčovito zvieral konár.

"Zvládneš to?" spýtal sa Eleny. Prikývla. Ale vedel som, že to nezvládne.

"Helfnem vám," zakričal Čak a vrhol sa zo stromu medzi nás. V skoku stihol jednému zombie odkponúť hlavu a ďalšiemu napáliť guľku medzi oči. Bolo to efektné, to som musel uznať

"Ach, prečo ma len vyrazili zo športovej akadémie," povedal.

"Ideme!" zakričal som, všetci sme sa ako na povel otočili a rozbehli sa po temnom lese. Do uší nám doľahol prenikavý škrekot. Znel sčasti pobúrene, prekvapene a - to predovšetkým - nahnevane. Otočil som sa a uvidel, ako sa armáda mŕtvol s chladnou vražednosťou v očiach rozbehla za nami. Nemali sme vysoké tempo. Pre Elenu bol beh očividne príliš bolestivý. Spolu s Pomarančom sme ju síce držali z každej strany, ale tento spôsob nám uberal príliš veľa síl. A mŕtvoly boli stále bližšie. Valili sa za nami, ako vlna vypasených mravcov, pripravení nás okamžite pohltiť.

"Dostanú nás!" zreval Pomaranč, ako pominutý.

"Zdržím ich," zakričal Čak, a zrejme si tým pýtal povolenie.

"Ako?" nechápal som. Čak sa zaškeril a potom v behu ladne zmenil smer, prebehol pred nás a urobil kruh pomedzi stromy, takže teraz stál zombíkom čelom.

"Čo to ten magor robí?!" zareval Pomaranč, ale v behu nepoľavoval.

"Zachraňuje nám život!" povedala Elena.

Otočil som sa a videl som Čaka, ako vo vzduchu mával devinou.

"Tak poďte, vy [***]!" zareval. A potom sa ozvali výstreli.

"Nemali by sme ho tu nechať," povedal Pomaranč.

"Srať už na to!" povedal som. "On už sa o seba nejako postará! Nemáme na výber! Musíme bežať!"

"Ale..."

"Musíme! On by to tak chcel," dúfal som, že tento patetický klišovitý bonmot mojich kolegov vybičuje k rýchlejšiemu behu. Počul som to kedysi v jednom filme a fungovalo to. V tom filme.

Bežali sme.

Náš náskok sa zvyšoval. Nemŕtvi sa sústredili výlučne na Čaka. Rozliezali sa po sebe a podrážali si navzájom nohy v snahe dostať sa k čerstvému mäsu. V pravidelných intervaloch k nám doliehali výstreli. Ešte sa držal. Les zredol. Pred nami sa v tmavých obrysoch noci, začala črtať cesta. Šesťdesiatšestka. A potom streľba utíchla.

Bežali sme.

Bežali.

S nemŕtvymi o závod.



2.



Cesta bola mĺkva a neosvetlená. Dobehli sme na krajnicu a zastavili. Oddychovali sme. Obrátil som sa a zahľadel do lesa. Na prvý pohľad vyzeral celkom normálne. Mierny vetrík ohýbal vetvy a prehadzoval popadané lístie. Všade bolo ticho. Tak trochu som dúfal, že sa z tmy vynorí Čak a povie: "Ahoj. [***], ale mi dali zabrať! Ale dostal som ich!"

Lenže sa neobjavil. A neobjavili sa ani zombiáci. Akoby ani nikdy neboli. Dokonca aj ten smrad zmizol.

"Chudák, Čak," prehodil Pomaranč a zasmrkal. "Myslím, že by sme si ho mali ucitiť minútou ticha."

"Na to nie je čas," odsekol som. "O minútu z nás už môže byť krmivo pre tých [***]ov!"

Pomaranč niečo nadurdene odsekol, ale v tej chvíli som už pozornosť venoval niečomu inému. Po ceste sa k nám blížila dvojica svetiel. Ako na zavolanie. Chcel som sa rozbehnúť na cestu, ale na moment som sa zarazil. Čo ak je to pasca?

"Auto?" vyslovila Elena s hlasom plným nádeje. To ma povzbudilo. Vybehol som doprostred cesty a dúfal, že za volantom práve nesedí šialený psychopat, ktorému by urobilo potešenie zraziť uprostred noci nejakého chudáka.

"Héééj! Hééj!" zakričal som a mával rukami. Auto zabrzdilo a z okna sa vysúkala malá plešivá hlava.

"Čo je?" zakričal dedo. "Čo vyziapuješ?!"

"Potrebujeme zviezť," odpovedal som.

"Na to som sa nepýtal!"

"Prosím, pane! Je to dôležité."

"A čo tá brokovnica?" spýtal sa a ukázal na zbraň, váľajúcu sa pri krajnici.

"Je naša," povedal som.

"Nechcete ma prepadnúť, že nie?" uisťoval sa dedo.

"Vyzeráme, ako zlodeji?"

"Ako zlodeji nie. Ale ako vrahovia, to áno."

Starý nedôverčivo hodil pohľadom po Pomarančovi a Elene schúleným na krajnici. Pomaranč sa naňho chabo usmial a zamával mu.

"Idete odtiaľ?" spýtal sa starý a mávol rukou smerom k lesu.

"Hej," potvrdil som.

"Stavím sa, že ste sa ožrali a teraz je vám blbo, však?" zachechtal sa. "A chcete odviezť do špitálu, však?"

"Nie tak celkom," odkašľal som si. "Poľovali sme. A naša... kamarátka... sa zranila. Potrebujeme odvoz."

"Na takéto finty vám neskočím," húdol dedo.

"Dopekla," skríkol som. "A keď tú brokovnicu necháme tu?"

"Tak potom o tom môžeme pouvažovať."

"Dobre. Nech je po vašom! Zveziete nás?"

"A kam vlastne?"

"Do mesta."

"Fajn. Práve tam idem," usmial sa a potom zahlásil: "Nasadajte!"

Nasadli sme. Pomaranč s Elenou sa uvelebili vzadu, ja sám som si sadol vedľa toho starého. Teraz, keď som pri ňom bol tak blízko, som mal možnosť prehliadnuť si ho dôkladnejšie. Líca mal ružové a pod nosom mu rašili sivé fúzy. Plešina sa mu leskla, dokonca aj v tejto tme. Nos, ako aj celú tvár mal poďobanú červenými bodkami. Vždy keď prehovoril, z úst sa mu rynul zápach zhnitých vajec. Ešte aj tá hnilobná vôňa od nemŕtvych mi oproti tomu pripadala, ako vcelku solídny deodorant.

"Vidím," zatiahol, keď si všimol naše oblečenie, ktoré bolo priznajme si, v dosť chabom stave, "že máte asi naponáhlo, však?"

"Áno," odvetil som chvatne.

"Tiež som poľovník," povedal bez akejkoľvek súvislosti.

"To je fakt super," utrhol sa Pomaranč. "Tak pôjdeme už?!"

Dedo prekvapene zaklipkal očami a zdalo sa, že chce niečo povedať. Napokon si to však rozmyslel, zakrútil kľúčom v zapaľovaní a auto sa rozbehlo. Pocítil som, ako sa mi telom rozliala mierna úľava. Usudzoval som, že kompletná bude až vtedy, ak sa bezpečne dostaneme do mesta.

"Na čo ste poľovali?" snažil sa starý nadhodiť hovor a pritom sa stále kradmo díval do spätného zrkadla.

"Na diviaky," povedal som.

"Ale boli v presile," dodala Elena. "A vyhnali nás."

"Vyhnali, áno?" uchechtol sa starý. "To som ešte nepočul, by diviak vyhnal z lesa človeka a to som už poľovník dobrých tridsať rokov."

Nenapadlo mi nič, čo by som na to mal povedať a tak som bol ticho. Aj Pomaranč a Elena mlčali.

"A čo vás to vlastne napadlo, ísť poľovať v noci?!" spýtal sa.

"A vás?" vrátil som úder.

"Ako viete, že som bol na poľovačke?"

"Spod sedadla vám vykúka brokovnica," povedal Pomaranč. Starký sa zaculil. Zamračil som sa.

"Nebolo to od vás fér," povedal som.

"Čo ako?"

"Nás ste so zbraňou nechceli zobrať."

"Pravda. Ale je rozdiel, keď máte zbraň vy, a keď ju mám ja."

"Tiež sme si mohli určovať podmienky."

Dedo pokrčil plecami.

"Nemyslím," povedal. "Máte zrejme dosť naponáhlo... Takže ste aj tak nemali na výber."

Ten bastard mal pravdu a vedel to. Vykukol som cez okno. Pred očami sa mi mihal les. Túto cestu obklopoval z oboch strán. Nikoho som nevidel.

Len tmu.



3.



Začal som sa na toho starého pozerať podozrievavo. Nebolo to len tou brokovnicou, ktorou nám mohol efektne vytrieľať mozgy a vytapetovať si s nimi interiér auta, ale aj tým, ako stále čumel do spätného zrkadla. Vedel som prečo. Elena mala na sebe len obtiahnuté tielko, ktoré perfektne tvarovalo jej bujné poprsie. Starý vystrčil špičku jazyka a prebehol si po pere.

"Dávajte pozor na cestu," odkašľal som si. Dedo si zotrel slinu a pokýval hlaou.

"Hm. Iste. Pardón," povedal, ale o chvíľu tam už zase valil buľvy. Elena sa tvárila, že to nevidí a Pomaranč len tupo čumel z okna. Ja som sa snažil dávať pozor, či vonku nezahliadnem nejakého umrlca. Ale kde nič - tu nič. Zombiáci sa držali v lese. Mali viac rozumu, než sa na prvý pohľad zdalo. V duchu som sa len modlil, aby vo svojich červami prevŕtaných hlavách nezosnovali nejaký desivý konšpiračný plán. To by bola naša smrť. A možo, pomyslel som si, niečo naozaj vymysleli. Možno, že sme práve teraz súčasťou toho plánu... Možno tento starý...

Zadíval som sa naňho. Bol prilepený na spätnom zrkadle a slinil ostošesť.

"Ulovili ste niečo?" spýtal som sa, aby som jeho pozornosť odviedol od Eleny.

"Iba vás," zašomral dedo a začal sa venovať ubiehajúcej ceste pred sebou.

"Nás za úlovky považovať nemôžete," chabo som sa zasmial. "Sme predsa živí."

"Áno. Zatiaľ."

"Čo tým myslíte?"

"Vôbec nič."

"Čo ste tým mysleli?" pridal sa Pomaranč.

"Bože, o čo vám ide?" spýtal sa starý dotktnuto. "Len som poukázal na to, že zatiaľ síce žijete, ale veď, stať sa môže všeličo, nie?"

"Môže," potvrdil som. "Dúfam, že nemáte nejaké nekalé plány."

"Pche. Definujte nekalosť," odfrkol si starý.

Mlčal som.

"Neviete, čo?" zachechtal sa. "A viete prečo neviete?"

"Nie. Neviem, prečo neviem."

"Takže neviete dvojnásobne," pokýval starec hlavou. "To nevadí. Veľmi rád vám to vysvetlím. Chcete?"

Pomaranč zastonal.

"Je to preto," začal dedo, "pretože pod nekalosťou si každý predstavuje niečo iné. Niekto napríklad vraždu, iný párenie sa so sobmi a ďalší zase lúpež banky. A niekto...," zadíval sa úlisne na Elenin obraz v zrkadle. "Znásilnenie," povedal a divo sa rozslintal. Tušil som, že prepískol. A že to Pomaranč nenechá len tak. Otočil som hlavu a zadíval sa naňho. Kypelo to v ňom a poriadne. Ak ho niečo dokázalo [***], tak to, keď mu chcel niekto obriadiť babu a ešte sa k tomu priznával. Znova som zablahorečil tomu, kto zariadil, že ma s Elenou pristihol ožratý.

"Máš sprosté reči, starý!" povedal a zaškrípal zubami.

"Myslíte?" uškrnul sa dedo.

"Áno!"

"Nemal som v úmysle vás uraziť. Mala to byť poklona."

"Trochu divná," podotkla konečne Elena.

"Ale, ale...," zamrmlal starý. "Tak toto som vážne nechcel. Urazil som vás? Povedal som niečo nemiestne? Možno som nemal spomínať znásilnenie. Možno ste chceli počuť niečo iné."

Mlčali sme. Zdalo sa mi, že situácia zachádza už príliš ďaleko.

"Možno ste chceli počuť, aké máte krásne kozy," oblizol sa starec. Elena pobledla. Pomaranč stratil reč.

"Alebo akú máte krásnu pičku," pokračoval dedo. "Tú som síce nevidel, ale predstavivosť mám dobrú. Čo ty na to, mačička? Nesvrbí ťa náhodou medzi nožičkami?"

"[***], čo si to dovoľuješ, ty smrad?!" zreval Pomaranč a zrejme z neho vyprchali posledné zbytky úcty k starším. Ale nemal som mu to za zlé. Starý za zohol pod sedadlo, vytiahol brokovnicu a položil si ju medzi nohy. Pomaranč stuhol a jeho predchádzajúca sebaistota si vzala neplatené voľno.

"Nie je slušné takto sa rozprávať so starým človekom," povedal naoko káravo. "To by sa potom starký mohol [***] a vzduchom by mohli lietať mozgy!"

Chvíľu sme šli mlčky. Chcel som niečo povedať, ale slová mi zostali vysieť niekde na začiatku v podobe mozgových elektrických impulzov.

Do čoho sme sa to zase dostali?

"Ešte si mi neodpovedala na otázku," prehodil dedo a pohladil brokovnicu.

"Nie," povedala šeptom Elena.

"Hm. Tak to je škoda," zasmušil sa šofér. "Tak by si si to mohla užiť viac."

Jeho reči ma znepokojovali a hádam, že Pomaranč na tom nebol inak. Auto začalo spomaľovať, až napokon zastavilo úplne. Dedo ho zaviedol na okraj cesty a vypol motor.

"Čo chcete?" preglgol som.

"Čo chcem? Ja ti poviem čo chcem!" uchechtol sa dedo. "Všetci von!"

"Snáď by sme sa mohli..."

"Von, vravím!!!"

Poslúchli sme. Keď som vystupoval, kolená sa mi trochu triasli. Pomaranč sa hrýzol do pery a videl som na ňom, že zvažuje či sa na toho bastarda nemá vrhnúť a spacifikovať ho. Dedo nás hnal a štuchal ná hlavňou zbrane do lopatiek.

"Budete stáť čelom k autu!" nakázal.

Potom schmatol jačiacu Elenu za vlasy a kráčal o trochu ďalej... bližšie ku stromom.

"Ak sa jeden z vás obzrie, od[***] jej hlavu!" pohrozil dedo. Hovoril to však sladkým, medovým hláskom, takže to ani neznelo, ako vyhrážka. Tým však len vynikol ten cynizmus, ktorým bola tá veta prepchatá až po strop. Drsne chytil Elenu za vlasy a temne Pomarančovi pošepol:

"Neboj sa, bude sa jej to páčiť."

"Zabijem ťa," povedal Pomaranč. V prvej chvíli som si myslel, že ho starý odbachne, ale ten sa len zasmial a odkráčal v ústrety nočnému pobaveniu. Keď bol asi päť metrov od nás, začul som ako Elene strháva šaty.

"Nie! Nie!" kričala.

Zahryzol som si do pery.

"Čo spravíme?" šepol Pomaranč.

"Čakaj, pokiaľ ti nepoviem," povedal som rovnako potichu, ale odhodlane. "Rozflákam tomu [***]ovi ksicht!"

"A čo tá brokovnica?"

"Risknem to!"

"[***], to nemôžeš! Elena je moja kočka!"

"Chceš, aby ti ju ošukal?!"

Pomaranč stíchol a započúval sa do starcovho náruživého chrochtania.

"Fajn. Idem s tebou," precedil.

Na chvíľu sme sa odmlčali.

"Narátam do troch," povedal som a už som cítil, ako ma svrbí dlaň. Už som sa videl, ako toho starého tlčiem hlava-nehlava. Možno by som ho aj mohol nechať v lese. Ako potravu pre kamošov nemŕtvych.

"Jedna..."

Starý vzdychal. Elena vzlykala.

"Dva..."

Trochu som sa otočil a videl, ako si rozopína nohavice.

"Tri," povedal som a obaja sme sa obrátili a vrhli na toho sviniara.

"Vy [***]...," zareval šokovaný dedo a zdvihol brokovncu. V tej chvíli sa mu však Elenine zuby pevne zahryzli do druhej ruky. Starý zavyl, ale zbraň nezložil. Nevadí. Aj tak ju použiť nestihol. Ale nie kvôli nám. Mimoriadne agresívne vyzerajúci zombie mu totiž práve skočil na hlavu z neďalekých kríkov. Starý zareval, vypálil ranu do vzduchu a zvalil sa do trávy. Zombie mu zahryzol do hlavy a začal mu z temena usrkávať mozgové daiquiri. Starý reval, akoby išiel na smrť. A keď sa to tak vezme: Aj šiel. S kríkov vyskakovali ďalšie a ďalšie zombie a veľmi radi sa nechávali pozvať na tú bizarnú hostinu.

"Do auta!" zavyl som a snažil sa Pomaranča a Elenu vyburcovať z ohromenia. Chmatol som po dedovej brokovnici a reval:

"Do auta! Rýchlo!"

K autu sme sa presunuli celkom rýchlo, ale očividne to ani nebolo potrebné. Zombíci sa pri večeri nenechali rušiť žiadnymi cudzími elementami. Hodili sme sa do auta, ja za volant, Pomaranč vedľa mňa a Elena dozadu. Dúfal som, že auto naštartuje. Občas sa stáva, že auto neštartuje. Hlavne v krízových situáciách. Zakrútil som kľučom. Naštartovalo. Zošliapol som pedál až k podlahe a pneumatiky zapískali. Strhol som volant a nasmeroval ho na cestu.

"Dostali, ho!" jačal Pomaranč radostne a plieskal sa do kolien.

"Videl som," odbil som ho.

"Dlhujem im poďakovanie," utrúsila Elena a zotrela si blato z tváre. Utrel som si oči a pozvoľna dával nohu z plynu.

"Radšej by si mal pridať," odkašľala si Elena.

"Prečo?"

"Bežia za nami."

Otočili sme sa. A takmer nás trafil šľak. Teda mňa určite. Po celej ceste, zo všetkých strán sa za nami valila, celá horda umrlcov.

A vyzeralo to, že nemajú dobrú náladu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ►M!ss-Qa◄ ►M!ss-Qa◄ | Web | 30. října 2008 v 19:10 | Reagovat

Ahoj, hlasuj prosím pro ►M!ss-Qa◄ tady:

http://saxy.blog.cz/0810/3-kolo-sonboty#komentare

Díky moc a máš hezký blog a hezký články x)

2 MAJITELKA MAJITELKA | 30. října 2008 v 19:33 | Reagovat

dakujem

3 Malika Fiely Malika Fiely | E-mail | Web | 3. února 2011 v 8:27 | Reagovat

I personally advise Hostgator for webhosting. They are truly professional, support is perfect and uptime good. Go to hostgator_dot_com and use "onecentcoupons" coupon code. You get first month just free which is nice.

4 Uvery Bez Prokazani Prijmu Uvery Bez Prokazani Prijmu | E-mail | Web | 30. dubna 2011 v 10:52 | Reagovat

Vysvetleni Smenka

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama